Fyzioterapia

Kto vlastne som?

O mne

Kto vlastne som? Túto otázku som si pokladala už nespočítateľne veľakrát. Odpovedať na ňu však stále nie je tak jednoduché. Som žena, manželka, fyzioterapeutka, dcéra, nevesta, bežkyňa, priateľka,… Všetky tieto časti tvoria jeden celok, tvoria mňa. Občas zamyslenú, zvyčajne veselú, láskou naplnenú a do práce pohltenú Soňu.

Už od detstva som bola iná, iná než ostatné moje kamošky, či kamaráti. Mala som rada prírodu, rada som varila, piekla, starala sa o ostatných a hlavne veľmi rada behala a až príliš poctivo trénovala atletiku, vtedajší zmysel môjho života. Vtedy som si myslela, že sa vymykám „normálu“, že som zvláštna a v živote sa nikam nezaradím. Teraz však viem, že som sa mýlila.

O mne
Soňa a Juraj Palovičovci

Ako človek som si prešla rôznymi štádiami, zmenami, víťazstvami aj pádmi. Asi najväčším z nich boli moje problémy s váhou, so stravou a nadmerným športovaním. Ako 16-ročná som trpela poruchami príjmu potravy a závislosťou na športe. Nikoho som nepočúvala a stále viac a viac som sa uzatvárala do svojej komôrky. Až kým neprišiel môj budúci manžel Juraj, nenašiel kľúč a neodomkol tak dlho zatvorené dvere. Pomohol mi dostať sa z najhoršieho, uvedomiť si samú seba, presvedčil ma o tom, že som jedinečná a že v živote môžem robiť čokoľvek by som chcela.

Po strednej škole som si bola istá, že moje kroky povedú do Brna. Jednoducho som to tak vnútorne cítila a bola som o tom presvedčená. Bolo to asi prvé rozhodnutie v mojom živote, kedy som vedela že je 100% správne, aj keď som to nedokázala racionálne odôvodniť. A mala som pravdu. Na fyzioterapiu ma síce z kapacitných dôvodov neprijali, ale naskytla sa mi možnosť študovať biofyziku, odbor, ktorý odstrašuje už svojim názvom. Školu som zvládala bez výraznejších obtiaží aj s výkonnostným športovaním na celkom slušnej úrovni. Stále som však mala pocit, že to nie je ono. Stále ma to ťahalo iným smerom. Ťahalo ma to k športu, ku kompenzácii, k cvičeniu, k dotyku… Opäť som počúvla svoje srdce, urobila si masérsky kurz a už keď som cez leto pracovala ako masérka som vedela, že mi to nestačí, že chcem vedieť viac. Opäť som sa odhodlala na prijímačky a Božou vôľou sa mi to podarilo. Zaujímavé, už keď som dopísala test, tak som vnútorne vedela, že som prijatá. Neopísateľne som to cítila a zelené políčko na monitore niekoľko dní potom ma len utvrdilo v tom, že idem správnym smerom a nasledujem tok rieky, ktorý mi bol určený (viac o rieke sa dočítate TU).

Zo začiatku som skúšala štúdium oboch škôl naraz a vrcholový šport k tomu. Po niekoľkých mesiacoch zúfalstva, prebdených a preplakaných nocí som sa nakoniec rozhodla, že biofyziku nechám plávať. Bola som si istá, že tým smerom ísť nechcem a že ma stojí len zbytočné množstvo síl. Ostalo mi len štúdium mojej vytúženej fyzioterapie a atletika. Bolo to náročné, no nádherné obdobie. V prvom ročníku som sa tak zlepšovala, že som patrila k slovenskej špičke, ktorá má možnosť reprezentovať našu krajinu. A ja som reprezentovalo poctivo. Vybehala som nám 4. miesto na majstrovstvách sveta v behu do vrchu, bola som na majstrovstvách Európy v krose a iných zahraničných podujatiach. Pod dohľadom trénera mi to „behalo samo“. V predposlednom ročníku sa však náročnosť štúdia aj tréningov zvyšovali a ja som energeticky padala stále hlbšie a hlbšie. Dostávala som sa do neustáleho pretrénovania a energetického deficitu. V škole aj na pretekoch som sa trápila. Každým dňom som padala hlbšie a hlbšie na svoje dno. Jedného dňa som sa však zobudila a povedala som si dosť! Dosť bolo trápenia môjho tela, dosť bolo pozornosti upriamenej len na mňa a na tréningy a výkony. Ako môžem v práci tvrdiť jedno a v realite konať druhé? Ako môžem tvrdiť, že je potrebné počúvať svoje telo a vážiť si ho, zatiaľ čo ja ho len „humplujem“ a ničím? Ako môžem byť tak pokrytecká? 

Majtrovstvá sveta v behu do vrchu
Beh pre radosť

Z hodiny na hodinu som skončila s vrcholovým športom a rozhodla sa venovať viac budúcemu manželovi, škole a sebe. Našla som si brigádu na rehabilitácii, veľa som študovala, tešila sa z voľných chvíľ s láskou môjho života a užívala si pomalý rekreačný beh. Bola to neskutočná úľava. Žiaden tlak, žiadne výkony, žiadne hodinky. Len ja a les. Vtedy som konečne aspoň trošku pochopila o čom to zdravie a šport vlastne sú. Zdravým človekom sa nestaneme keď sa budeme naháňať v práci, po obede na bežeckom ovále a večer pri povinnostiach doma. Zdravým človekom sa nestaneme ani keď sa budeme stresovať v práci, po obede sedieť pred obrazovkou a nezdravo jesť. Pravda je niekde uprostred. Ide o vyváženosť medzi prácu a aktivitou, o zdravú a prirodzenú stravu a hlavne o prirodzený pohyb. Taký, kedy sa neženieme za výkonmi, časmi a nabehanými kilometrami, ale za radosťou, voľnou hlavou a ľahkými nohami.

Štúdium som ukončila veľmi solídne, opustila som Brno a vydala sa za svojho najúžasnejšieho manžela Juraja do Liptovského Mikuláša. Prvý rok po škole som mala veľké šťastie a získala zamestnanie v súkromnej ambulancii v Žiline pod vedením skúsenej fyzioterapeutky a výnimočnej ženy Lenky Jatiovej, ktorá ma toho nesmierne veľa naučila. Nekonečné dochádzanie a meškanie vlakov ma však priviedli k otvoreniu si vlastnej ambulancie Fyzio-S v Liptovskom Mikuláši, v ktorej sa čoskoro dúfam stretneme.

Tak toľko o mne. Už sa teším ako sa opätovne dozviem ja niečo o Vás! 🙂

Vitajte v mojom kráľovstve
V prípade, že sa Vám páčil tento článok, neváhajte ho zdieľať 😉
Kto vlastne som?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prejsť na začiatok